Slovenský filmař, kterému pomohl DiCaprio: Povolanie filmára nevnímám ako prácu, je to životný štýl
Autor: Eva Csölleová, Vítek FormánekMladého, skromného a sympatického slovenského režiséra Dominika Bariho jsme potkali na filmovém festivalu ve Zlíně. Byli jsme na projekci jeho dokumentárního snímku Ojkjakom, o nejstudenějším místě na světě a zúčastnili se i následné, velmi zajímavé besedy. Úžasné bylo například zjištění, že si celý projekt financoval sám a přišel jej na 9 tisíc euro. Měli jsme více otázek, než bylo poskytnutého času, takže jsme se dohodli na rozhovoru.
Rozhodol som sa natočiť svoj vlastný amatérsky film, každým ďalším projektom som sa snažil zlepšovať, začal som samoštúdiom spoznávať najnovšie postupy a technológie
Kdy jste přišel na to, že byste se chtěl stát režisérem a šel cíleně za tím? Byl jste filmový fanoušek od dětství, nebo ten podnět přišel až po nějakém silném filmu či setkání?
Všetko sa to začalo približne pred jedenástimi rokmi, keď moji rodičia jedného dňa uvideli v novinách reklamu, v ktorej stálo, že Staromestské divadlo pod vežou v Košiciach hľadá mladé nádejné talenty do pripravovaného muzikálu. Zo začiatku som si nebol istý, či to mám vyskúšať, no už vtedy som recitoval a vyhrával rôzne recitačné súťaže, takže vystupovanie pred publikom mi nerobilo problém. Odhodlal som sa a šiel som v sprievode rodičov na konkurz. Na moje počudovanie som prešiel výberom a rolu v muzikáli som dostal. Asi som sa režisérke zapáčil, nakoľko som po skončení muzikálu dostal ďalšie úlohy a zostal som v divadle ďalších šesť rokov... Celkovo som odohral štyri muzikály a dve hrané predstavenia. V divadle som sa po prvýkrát stretol s povolaním režiséra, dramaturga, choreografa a ďalšími povolaniami kreatívneho tímu, ktorý divadelné predstavenia pripravoval. Keď som práve nehral, tak som tam ako malý chlapec sedával v zákulisí a tajne som pozoroval divákov. Pamätám si, že som bol fascinovaný emóciami, ktoré diváci zažívali pri sledovaní výslednej práce režiséra a ostatných členov kreatívneho tímu.
Po určitom čase sa ma zmocnila túžba aspoň na chvíľu sa stať režisérom a naučiť sa ovplyvňovať emócie druhých ľudí. Sledoval som preto našu režisérku počas skúšok a každú praktickú radu, ktorú dávala hercom, som sa snažil zapamätať. Niekedy v tom čase otec kúpil domácu videokameru na natáčanie rodinných zážitkov a dovoleniek. Vtedy som dostal nápad, ako sa aspoň na chvíľku stať režisérom. Rozhodol som sa natočiť svoj vlastný amatérsky film. Výsledok síce nestál za veľa, no doteraz na to spomínam s úsmevom a tento krok považujem za jeden z najdôležitejších vo svojej kariére, pretože som zistil, čo ma skutočne nesmierne baví a čomu by som sa chcel v budúcnosti venovať. Zaľúbil som sa do atmosféry, ktorá panovala na „pľaci“, do práce s kamerou, svetlom a hercami, do strihu a postprodukcie. Každým ďalším projektom som sa snažil zlepšovať. Začal som samoštúdiom spoznávať najnovšie postupy a technológie. Moja túžba neustále napredovať mala za následok, že divadlu som sa venoval čoraz menej a menej, až ma napokon film pohltil úplne a rozhodol som sa odísť... Postupom času som sa začal venovať nielen hranému filmu, ale celej škále rôznych audiovizuálnych projektov ako dokumentom, reportážam pre televízie, hudobným videoklipom a krátkym reklamným spotom. Za niektoré projekty som získal domáce aj zahraničné ocenenia a moje filmy boli premietnuté na mnohých zahraničných festivaloch. Po tom, čo som vyhral jednu medzinárodnú súťaž, ktorá sa volá International Young Filmmakers Awards Bratislava, som bol pozvaný na live rozhovor v rámci televíznych novín jednej našej komerčnej televízie. Po skončení vysielania som dostal ponuku od riaditeľa spravodajstva, či nechcem u nich chvíľu praxovať. Ponuku som okamžite prijal a zopár týždňov som cez prázdniny stážoval v spravodajstve a vypomáhal ako asistent produkcie v jednom rodinnom seriáli. Žiaľ, dlho som v televízii nepobudol, nakoľko som vtedy mal len sedemnásť rokov a v tej dobe som ešte stále študoval na gymnáziu v Košiciach, takže pracovať popri škole v Bratislave pre mňa nebolo možné. Tam som ale po prvýkrát prišiel do kontaktu s profesionálnymi kameramanmi, hercami a mal som možnosť stretnúť aj rôzne osobnosti. Bolo to pre mňa niečo neskutočné. Nakoľko som študoval na gymnáziu a nie na strednej filmovej škole, prihlásil som sa do letnej školy filmového jazyka Vysokej školy múzických umení v Bratislave a po skončení aj do letnej školy filmového jazyka Studio v Prahe. Nakoplo to môj záujem ešte viac a pomohlo mi to rozšíriť moje znalosti a zistiť, v ktorých oblastiach majú moje vedomosti trhliny. Informácie a zručnosti, ktoré som získal, mi pomohli sa zlepšiť v oblasti réžie, vedenia hercov, kamery, scenáristiky a dramaturgie a následne mi to pomohlo presnejšie vyjadrovať svoje pocity a myšlienky vo filme. Počas posledných piatich rokov som pracoval na množstve televíznych a filmových projektov a dnes už môžem s istotou povedať, že film je odvetvie v ktorom by som rád pracoval a naďalej sa vzdelával po celý život. Ani si neviem predstaviť, že by som niečo iné v živote robil. Nerobím to pre peniaze ani pre slávu, ale jednoducho preto, aby som uspokojil svoju túžbu zažívať vždy niečo nové, učiť sa a napredovať.
Chcem ešte rozšíriť svoje obzory aj v oblasti vizuálnych efektov... jednoznačne má svoju veľkú budúcnosť vo filme
Studoval jste v Paříži a teď v Londýně, takže asi máte ve věcech jasno a jdete za nimi cílevědomě. Co jste studoval ve Francii a co studujete v Anglii? A je to formou stipendia nebo si to platíte sám? Budete mít s vysvědčením z těchto univerzit větší šanci prorazit, než byste měl s vysvědčením z FAMU?
Bakalárske štúdium v odbore kamera a filmový strih na Medzinárodnej škole filmu a televízie v Paríži, kolíske filmu, som ukončil pred rokom. Momentálne bývam v Londýne a pokračujem v magisterskom štúdiu na Národnej filmovej škole v Anglicku v odbore vizuálne filmové efekty... Väčšina ľudí v tejto branži nepokračuje magisterským štúdiom, no ja som sa rozhodol, že chcem ešte študovať ďalej a rozšíriť svoje obzory aj v oblasti vizuálnych efektov, ktoré ma tiež veľmi bavia a jednoznačne má svoju veľkú budúcnosť vo filme. Rozhodol som sa pre Národnú filmovú školu, nakoľko je to aktuálne jedna z najprestížnejších filmových škôl na svete. Podarilo sa mi vybaviť študentskú pôžičku a taktiež som získal grant od jednej slovenskej nadácie a samozrejme aj rodičia ma podporovali a podporujú.
Národná filmová škola v Londýne bola založená v roku 1971. Patrí medzi 15 najlepších filmových škôl na svete, momentálne sa jedná o najlepšiu filmovú školu v Európe. Ponúka len magisterské štúdium. Jej absolventi pracovali na projektoch, ako je Zelená míľa, Harry Potter, Pulp Fiction, Hra o tróny, James Bond Avengers...Samotná škola dostala tento rok cenu Britskej filmovej a televíznej akadémie / BAFTA / za prínos v britskej kinematografii a dokonca získala aj Kráľovské výročné ocenenie. Absolventi tejto školy majú spolu viac ako 30 nominácií na Oscara a neskutočných 421 nominácií Britskej filmovej a televíznej akadémie (BAFTA), taktiež množstvo ocenení z festivalov v Cannes či Berlinale. Je všeobecne veľmi náročné sa sem dostať. V mojom odbore nás je len 13. Z toho je 5 dievčat (Lotyšsko, Anglicko, Čína, Litva) a 8 chlapcov (Slovensko, Taliansko, Anglicko, Nemecko). Multikultúrne prostredie vnímam ako výhodu, ktorá niekedy dokáže poskytnúť iný pohľad na veci. Prostredie a technické vybavenie školy je na veľmi vysokej úrovni, profesori ktorí tu učia majú dlhoročné skúsenosti.
Spojenie nezavislý filmár vnímam ako spojenie, ktoré vyjadruje môj vzťah k filmu ako takému... Až neskôr som zistil, že je to oveľa tažšie než ísť štandardnou cestou
Letos máte školu dokončit. Máte už jasno, kam byste chtěl jít nebo u koho svoje zkušenosti uplatnit? Už si připravujete půdu nebo dokonce jste dostal nějakou nabídku?
Nejaké ponuky som samozrejme už dostal. Uvidíme keď dokončím školu. Nechcem predbiehať. Tým, že som vyštudoval kameru, strih aj efekty, mám podľa mňa široké možnosti.
Prezentujete se jako „nezávislý tvůrce“. Znamená to, že jste již prokouknul, jak to chodí ve filmové branži a nehodláte se tomu poddat a překonávat byrokracii a zažitá pravidla, takže jste se vydal na svoji cestu bez cizí pomoci a hodláte prorazit v cizině díky své houževnatosti a píli?
Slovné spojenie nezavislý filmár vnímam ako spojenie, ktoré vyjadruje môj vzťah k filmu ako takému. Nemám problém spolupracovať na vysokorozpočtovom projekte vo veľkom kolektíve profesionálov, následne na to urobiť film autorský s minimálnym rozpočtom. Mám skúsenosti s výrobou reklamy, dokumentov, rád by som napr. pracoval aj na výrobe hudobného videoklipu.
Tento zabehnutý systém, ktorý spomínate, určite nie je zlý. Myslím, že na neho musím dozrieť. Nevylučujem, že moje ďalšie filmy vzniknú v spolupráci so štúdiami či s podporou štátu. Dôvod prečo moje filmy spolufinancujú súkromné firmy je ten, že som bol nútený sa to naučiť. Až neskôr som zistil, že je to oveľa tažšie než ísť štandardnou cestou. Touto cestou som však išiel z dôvodu, že dôverovať zo strany producentov a audiovizálnych fondov je nemysliteľné vo vzťahu k 20 ročnému chalanovi, ktorý nemá ešte filmovú históriu, ktorý len pred troma rokmi skončil gymnázium. Tiež som nemal kontakty, venoval som sa len štúdiu a filmu a nie budovaniu kontaktov. Posledné 2-3 roky to už je lepšie a verím, že projekt, ktorý by mohol vzniknúť „štandardnou cestou“ príde už v dohľadnej dobe.
Všeobecne si myslím, že sa netreba vzdávať svojich cieľov a zabojovať, byť vytrvalý a precízny vo všetkom, čo robíme
Jednal jste sám s festivaly, kde jste prezentoval svůj film a také s cizími studii. Jak se vám to podařilo, když dnes je tak velká konkurence a většinou se studia nebaví s nikým než s agentem?
Áno niektoré platformy ako Netflix fungujú iba cez svojich agentov. Za svoj najväčší zdroj kontaktov v tejto konkrétnej oblasti považujem práve filmové festivaly. Občas sa tam mihne niekto, kto tieto štúdia zastupuje. Ako príklad by som uviedol filmový festival American Documentary Film Festival v Palm Springs (AmDocs), ktorý je jeden z najväčších filmových festivalov na dokumentárne filmy. Tento rok som mal napr. to šťastie, že sa tam premietal aj môj film Oymyakon. Po premietaní som mal nachvíľu možnosť stretnúť exekutívnu producentku, ktorá pracuje pre štúdio Paramount Pictures a ktorú môj film zaujal, vymenili sme si aj kontakty. Všeobecne si myslím, že sa netreba vzdávať svojich cieľov a zabojovať, byť vytrvalý a precízny vo všetkom, čo robíme.
Tým, že som tento film zastupoval právne sám, pochopil som ako fungujú áčkové filmové festivaly a ich programming, ako funguje televízna distribúcia, akadémia
Je vám 24 a jako první Slovák jste se dostal do kvalifikace na Oscara. Mohl byste popsat ten proces, jak se tam filmař bez distributora nebo agenta prosadí?
Áno, je pravda, že som prvý Slovák kvalifikovaný na Oscara v kategórii dokument ale nejak si na tom neulietavam. Nomináciu som nakoniec nezískal. Ako najväčšiu výhru ale vidím v tom, že tým, že som tento film zastupoval právne sám, pochopil som ako fungujú Áčkové filmové festivaly a ich programming, ako funguje televízna distribúcia, akadémia apod...
Všetky tieto poznatky a kontakty, ktoré som nadobudol určite plánujem využiť pri realizácii ďalšich projektov. Film som produkoval aj distribuoval sám. Mal som šťastie, že som mal zaujimavý film, zaujal a bol v USA. Myslím, že vo veľkej miere mi pomohlo k propagácii aj „šťastie“, že časť filmu zdieľala Di Capriova nadácia na svojich sociálnych sieťach, chytili sa toho tak svetové médiá. Podľa môjho názoru, však máte oveľa vyššiu šancu a istotu uspieť ak vás zastupuje skúsený distribútor alebo producent, ktorý disponuje určitými kontaktami a skúsenosťami.
Čo sa Oscarov týka, ak to mám zjednodušene vysvetliť, tak funguje to tak, že akadémia každoročne kvalifikuje približne 100 filmov. Z toho následne hlasovaním vyberie 5, ktorým udelí nominácie. Jeden z týchto piatich potom vždy vo februári získa Oscara. Hlasovať o tom, kto dostane nomináciu vraj môže dobrovoľne hocikto z členov akadémie. V hlasovaní o Oscara už ale musia hlasovať všetci.
Leonarda DiCapria som prvýkrát na živo videl na premiére filmu Revenant v Paríži... rozhodol som sa mu teda napísať list
Svůj film Ojmjakom jste prezentoval na festivalech v Americe a prý vám s propagací pomáhal i Leonardo di Caprio. Pokud je to pravda, můžete to trochu víc přiblížit?
Leonarda DiCapria som prvýkrát na živo videl na premiére filmu Revenant v Paríži. Nemal som ale možnosť sa s ním porozprávať. Za tento film neskôr získal svojho prvého oscara po mnohých nomináciách. Počas svojej oscarovej reči spomínal klimatické otepľovanie. Práve v tom čase som pripravoval expedíciu do Ojmiakonu. Uvedomil som si, že klimatické otepľovanie je najvýraznejšie práve na najchladnejšie obývanom mieste – v Ojmiakone. Rozhodol som sa mu teda napísať list, či náhodou nechce podporiť náš študentský film. Všetci sa mi zamozrejme smiali, že som sa totálne zbláznil...Po pár mesiacoch som už ale bol v kontakte s jeho nadáciou Leonardo Dicaprio Foundation, ktorá sa zaoberá bojom s klimatickým oteplovaním. Ozval sa mi Edward, ktorý pre túto nadáciu pracuje. Povedal, že sa jedná o zaujímavý projekt a rozhodli sa tento projekt podporiť a na internete zazdielali určitú časť z filmu, ktorá rozpráva o globálnom otepľovaní. Nadácia uviedla v médiách, že sa jedná o útržok z filmu Ojmiakon, ktorý natočil Dominik Bari. To ma nesmierne potešilo. Okamžite to strhlo pozornosť amerických, francúzskych, ruských aj talianských médií a pomohlo mi zabezpečiť ďalších potencionálnych sponzorov a partnerov pre tento projekt, takže to bolo celkom kľúčové.
Vybíráte si záměrně neotřelá témata pro film, nevyšlapané cestičky na festivaly, abyste ukázal, že být sám sebou a dělat to po svém pořád ještě je možné, když je v tom srdce, nebo je to záměr, abyste na sebe a svůj talent přes neotřelý přístup upozornil a vyniknul rychleji?
Skôr si idem nevyšliapené cestičky, aby som sa naučil čo najviac. Baví ma objavovať, skúšať nové veci, neustále napredovať a prekonávať iných či samého seba. Povolanie filmára nevnímam ako prácu. Skôr je to niečo ako životný štýl. Nie je to povolanie, kde po šichte môžete vypnúť. Ak ste filmárom tak ste ním 24 hodín denne.
Foto: Dominik Bari production, Eva Csölleova