Řemeslně suverénní Andělé na kolejích kreslí obraz dějin v jasných barvách

Autor:

Na výsledný dojem z filmu nepochybne vplýva i znalosť toho, za akých podmienok vznikal. Preto v bonusových materiáloch k filmom hrá dôležitú rolu položka „Making of...“, v tunajších zemepisných šírkach najčastejšie pomenovaná ako „Film o filme“. Môže sa dokonca stať, že vznikne len on. Reč je o dokumente Stratený v La Mancha (r. Keith Fulton, Louis Pepe, 2002), ktorý zachytáva príkoria filmárov pri natáčaní vysnívaného projektu Terry Gilliama Muž, ktorý zabil Dona Quijota. Miera nešťastia bola natoľko neúnosná, až prinútila ukončiť natáčanie po ťažko uveriteľných 6 dňoch. Miesto samotného filmu sa tak diváci (zatiaľ) dočkali „len“ fascinujúceho záznamu o tragikomickom pokuse priviesť jednu víziu k životu.

Filmy bez opory v profesionálnom zázemí zvyčajne rozprávajú o svojom zrode iný typ príbehu. Príkladom sú i Andělé na kolejích  s jeho protikladným vyznením oproti Mužovi, ktorý zabil Dona Quijota. Na oficiálnych internetových stránkach projektu môžeme naraziť na nasledujúce vyjadrenie: „natáčení Andělů nám ukázalo, že nic není nemožné, a tím jsme snad inspirovali i další tvůrce v nelehkých začátcích. Výpravný dobový hraný film nás stál kromě nervů a 3 let života 80 tis. Kč, přitom jeho hodnota byla vyčíslena na 5,7 mil. Kč. Průměrná cena českého celovečerního filmu je pro srovnání 30 mil. Kč.“ Správa (určená vlastne aj Terrymu Gilliamovi) znie: entuziazmus, vytrvalosť a pracovitosť skupiny nadšencov prekoná všetky prekážky.

Ambície filmu prezrádza už voľba historického námetu, ktorý sa odohráva v dvoch vzájomne sa prelínajúcich časových rovinách. V roku 1934 sledujeme vojnu medzi dvoma bratmi, Martinom a mentálne postihnutým Michalom, bojujúcimi s trojicou ich spolužiakov. Detskú muníciu v podobe bobúľ, či v najhoršom prípade kameňov, vystriedajú v roku 1944 ostré náboje. Spolu s nimi sa samozrejme mení zároveň nepriateľ.

Remeselná zručnosť strháva pozornosť

Andělé na kolejích sú oprávnene chválené pre neobyčajne profesionálne pôsobiaci vzhľad. Autori si dali záležať na autentickom spodobnení vtedajších reálií. Ak divák nie je historikom alebo fanatikom posadnutým vierohodnosťou historických detailov nebude mať problém uveriť, že kostýmy, rekvizity a prostredia odrážajú podobu vtedajšej doby. Čo obzvlášť u filmu za menej než 100 tisíc korún rozhodne prekvapí.

Suverénne sa Andělé na kolejích prejavujú aj v spôsobe snímania. Dodržujú pri tom konvenciu spočívajúcu v rýchlom strihu a „neurotickej“ kamere pri zobrazovaní dramatických výjavov a dlhých záberov plynulo kĺzajúcich vo vertikálne i horizontálne pri zobrazovaní impozantnosti prírodných krás či atmosféry harmónie. Štýl sa tak snaží slúžiť rozprávaniu. V omnoho drahšom projekte by pre diváka pôsobil takmer neviditeľným dojmom. V rámci podfinancovanej nezávislej tvorby na seba remeselná zručnosť strháva pozornosť. Opäť sme pri vnímaní diela vzhľadom na kontext, z ktorého vzišiel.

Avšak ak sa film vyznačuje podobne vysokými ambíciami, bude nutne vystavený vyššie nastaveným kritériám. Tie pritom nesúvisia s veľkosťou rozpočtu; aj veľkorozpočtové Lidice (r. Petr Nikolaev, 2011) boli vystavené podobnej kritike. Každý film s cieľom zobraziť istú etapu v národnej histórii čelí problému, do akej miery (ne)zjednodušovať za účelom emocionálneho vtiahnutia diváka. V oboch časových rovinách prebieha boj jasne definovaného dobra so zlom. Boj v detských časoch o záchranu kukučích vajíčok ešte sprevádza humorná nadsádzka. Čo je pochopiteľné, keďže sa nepohybujeme na tenkej hranici života a smrti. To neplatí pre druhú líniu, kde sa už situácia vyjavuje v omnoho závažných obrysoch. Starí nepriatelia zanechajú žabomyších sporov a spoja sily proti spoločného nepriateľovi – Nemcom. Za problematický môžeme označiť práve fakt, že sa kladie znamienko rovnosti medzi národnosťou a stranou konfliktu. Všetci Česi, ktorí sa vo filme objavia, sú v konečnom dôsledku kladné postavy (mnohí z nich otvorene na strane odboja) a všetci Nemci záporné (jediný Nemec, ktorý sa ukáže v línii z roku 1934, sa stane gestapákom). V nostalgickom opare nie je možné uvidieť mnoho odtieňov, len jasné kontúry čiernej a bielej. Čo je ospravedlniteľné v prípade spomienok na detstvo, nie je ospravedlniteľné v prípade spomienok na minulosť národa.

Vlastenecký cit, ktorý kreslí obraz dejín v jasných farbách

Ak sa teraz vrátime k úvahe zo začiatku, ukazuje sa, že niektoré miesta príbehu o vzniku filmu tvorcovia neosvetľujú. Ponorené v tieni dráždia pozorného diváka k hypotézam.  Na jednej strane sa Andělé na kolejích zaštiťujú neoblomnou logickou čísel: film stál toľko a toľko, ale jeho hodnota je vypočítaná na niekoľkonásobok výrobných nákladov. Na strane druhej vyzdvihujú enormný vklad emócii, bez ktorých by film nevznikol. Emóciami sa riadi aj rozhodnutie venovať zisk na pomoc neziskovým projektom. Aj keď sa Anďelé na kolejích vyznačujú niektorými parametrami veľkorozpočtovej tvorby, rozhodne splňujú mantru nezávislej produkcie, že zisk nie je motorom kreatívneho procesu. Avšak rovnako ako v prípade mainstreamu je otázne nakoľko samotné vsadenie na emócie je vypočítavým ťahom voči divákom. Nakoľko sa pri dramatizovaní minulosti jej rôzne rozpory a vrstvy vytrácajú vedomými zásahmi tvorcami, aby ostal len jej účinne strhujúci obraz? Alebo je to podvedomý vlastenecký cit, ktorý kreslí obraz dejín v jasných farbách a umožňuje tak pestovať národnú hrdosť? Ťažko sa dopracovať k jednoznačnej odpovedi. Každopádne riadiť sa len pocitmi je ošemetný podnik. Nevnímame pri ňom, do akej veľkej miery nami manipulujú . Hoci s dobrým úmyslom.

Hodnotenie recenzenta:

50 %

Filip Lucinkiewicz

Média